Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Hospital Love 6.

5. january 2013 at 14:18 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Hospital Love
Áno, HL sa mi momentálne píše sama, keďže ma napadli z môjho pohľadu geniálne veci, či sa to bude zdať také 
geniálne (alebo ako moja mama hovorí 'genitálne' na čom sa smejem, že je to úchylné :DD) to už neviem, ale rada by som sa to dozvedela, ak mi rozumiete... :DD :3
No... viem, že som vyspevovala, že to bude všetko z pohľadu Sauliho, ale... Áno, je tu ten strašiak 'ALE'. Ide o to, 
že...
Sauli je mimo a z Adamoveho pohľadu to bude teraz peknučké.. :3 No... a... nebola by som to ja, keby som 
spravila
 veľký skok a vás pripravila o tú radosť, lebo neviem či a čo všetko sa potom Sauli dozvie... A nechcem vás o tú 
milú 
vecičku, čo sa zrodila v mojej hlave ukrátiť.. :3 Takže mi odpustite ten Adamov pohľad... xDD Plosííím! :33♥
A nezabúdajte, že moje znalosti nemocníc a medicíny začínajú a končia pri Dr. House-ovi takže si z toho veľú hlavu nerobte! :D
 
(Adam)
Chytila ma hrozná panika, keď prestal vnímať.
Pristúil som k nemu a snažil sa ho prebrať. "Sauli! Sauli vstávaj! Prosím ťa, vstaň! Toto mi nerob vstávaj!" No on nič. Zrejme to spôsobil ten nevysvetliteľný prudký nárast teploty.
Zabalili sme ho do elektrickej deky a daly mu studené obklady, aby sme zrazili teplotu.
Začala klesať, ale len veľmi pomaly.
Keďže bol teraz Sauli môj jediný pacient, rozhodol som sa pri ňom pre každý pripád zostať. Nechcel som zbytočne nič riskovať.
Ani som sa odneho nepohol a keď tak, tak som šiel iba na záchod alebo si niečo dať, ale vtey som tu s ním vždy nechal Andy.
Priznávam, že sa oňho bojím. Je to pacient ako všetci ostatný, ale ja sa tak rozhodne nechovám. Takúto prehnanú starostlivosť som ešte nikomu nepreukazoval! Iba jemu... A ani sám neviem prečo. Skrátka je na ňom niečo, čo ma k nemu akýmsi spôsobom priťahuje a núti ma to ho... milovať.
Sedel som tu celý deň a pozoroval ho v nádeji, že sa jeho stav zlepší, ale akurát mu klesla teplota, tak Andy odložila obklady a zbalila deku a prikryla ho normálnou prikrývkou, aby nám náhodou nenachladol.
Už bola vonku tma, keď sa otvorili dvere a do izby vstúpila Margaret. Pozrel som na ňu unavenými a posmutnelými očami. Hneď vytušila, čo ma trápi.
Sadla si do druhého kresla vedľa mňa a vzdychla. "Aj ja ho mám rada, ale tým, že tu budem celý deň seieť mu veľmi nepomôžem..."
"Tak čo mám teda robiť? Nič iné sa nedá!" zazúfal som.
"Mal by si si oddýchnuť. Jeho stav aj tak neovplyvníš, ale nie je potrebné, aby si tu ležal aj ty, preotže nám tu odpadneš. Vyzeráš strašne! Mal by si si pospať a trochu sa posilniť!"
Prekvapilo ma, že mi zrazu tykala, ale hneď mi došlo prečo. Ľutovala ma a chcela mi aspoň takto zlepšiť náladu.
"Nie som unavený!" zakrútil som hlavou.
"Ale prestaň! Vidím to na tebe! Odkedy je tu, riadne si nespal. Stále si pri ňom. Takmer si sa od neho nepohol odkedy sa prebral." vzdychla. "Adam, myslím to vážne! Choď si pospať!"
"Nie! Čo ak sa jeho stav zhorší?"
"Tak ti to oznámi tvoj pager. A všetkým ostatným tiež."
"Ale... Čo ak nestihnem včas dobehnúť? Neodpustil by som si, keby som bol nablízku a nezakročil, pretože som to nestihol!"
"Adam! Tak za prvé - je tu kopa sestier a niekto urite dobehne takmer okamžite! A za druhé - myslím, že ak sa jená o neho, budeš tu ako prvý!" To druhé už povedala nežnejšie.
Vzdychol som a zvesil ramená. "Ale... Čo ak sa preberie a bude tu sám?" stále som si stál za svojim, že by som tu mal ostať.
"Zostanem tu s ním ja! Neboj sa, bude v bezpečí! Postarám sa oňho!" venovala mi povzbudivý úsmev. "A ty by si sa mal dať doporiadku! Choď domov, daj si sprchu, pospi si!"
Zavrtel som hlavou.
"Adam! Ja som sa ťa nepítala! Choď! Už nech ťa tu nevidím! Až keď budem ráno odchádzať, ako si svieži a vyspatý došiel! Prospeje ti to a uvolní ťa to."
"Vážne musím?" zakňučal som.
Len s kamennou tvárou prikývla.
Vzdychol som. "Tak teda dobre, idem... Ale postaraj sa oňho! Nech sa mu nič nestane!" pristúpil som k nemu a pohladil ho po líci. Na moje sklamanie to nemalo ani najmenšiu odozvu.
"Spoľahni sa!" usmiala sa a ja som odišiel. Nechcel som, ale nedala mi na výber.
Šiel som sa prezliecť a zobrať si veci.
Zišiel som dolu k autu a ešte poslednýkrát sa pozrel hore, smerom do jeho izby. Dúfal som, že naozaj bude v poriadku.
Vliezol som do auta, zapol si pás a naštartoval.
Celou cestou domov som naňho musel myslieť. Vážne mi učaroval a mal som taký pocit, že som sa doňho beznádejne, bezhlavo a zúfalo zamiloval. Vlastne to nebol len pocit. Bol to fakt!
Konečne som došiel domov. Zaprkoval som, vystúpil a zamkol auto. Vytiahol som kľúče od domu a odomkol.
V celom dome bola tma a ani trochu sa mi nechcelo zapaľovať svetlo. Preto som nechal zhasnuté a potme som sa odtackal do kúpeľne. Tam som však už zasvietil.
Vyzliekol som sa a vošiel do sprchy.
Zavrel som oči a užíval si vodu dopadajúcu na moju nahú pokožku. Relaxoval som. Nechcel som už na nič myslieť, no nedalo sa. Spomenul som si na to, čo mi vtedy hovoril Sauli o tom jeho sne. Musel som sa usmiať. Bolo to tak milé! A ten jeho návrh... Možno kebyže je pri zmyloch a ja nie som jeho lekár a nebolo by to totálne neetické, prijal by som ho. Ale.. nebudem predsa jeho lekár navždy, nie?
Do čerta! Čo to tu teraz riešim?! To nezávisí len odo mňa! Ale aj od neho! A toto zrejme povedal len preto, že nebol pri zmysloch a blúznil!
Vyliezol som zo sprchy, osušil sa, prezliekol do pyžama a odvliekol sa do spálne. Sťažka som dopadol na posteľ a takmer okamžite som zaspal.
Snívalo sa mi so Saulim. Bože, ten chalan ma už ani spať nenehá!
Ale na druhú stranu to bol nádherný sen - ležali sme vedľa seba v mojej posteli. Nahí. Túlili sme sa a maznali. Bol roztomilý! Jemne som ho bozkával na pery, potom na krk až som postupne zbozkával celé jeho telo. Cítil som, že to urobíme, že sa pomilujeme. Už to každú chvíľu mala prísť. Bolo to tu. Už, už...
No v tom zazvonil budík a ja som sa prebral.
Úprimne - ani netuším, či som bol rád, alebo ani nie.
Síce som nechápal akým zázrakom, ale keď som pozrel dole do môjho rozkroku, žiadne zázraky sa tam nediali. Ale bol som rád, aspoň som nemusel nič riešiť.
Rýchlo som sa umyl, prezliekol, niečo do seba hodil a vyrazil som. Chcel som byť čo najskôr v práci. Ešte nikdy som sa tam takto netešil!

Zaparkoval som pred budovou a vošiel. Rýchlo som na seba hodil plášť a bežal za Saulim na izbu.
Margaret práve niečo zapisovala.
"Ako mu je?" opýtal som sa zadýchane. Celú cestu sem som bežal. Cez pol nemocnice...
"Jeho stav sa stále nezmenil, ale už sme prišli na príčinu jeho stavu..."
Opýtavo som sa na ňu zahľadel.
"Infekcia... Už sme nasadili vhodné lieky, bude v poriadku!" usmiala sa na mňa. "A vy? Už je lepšie?"
'Á, sme doma!' pomyslel som si. Už opäť mi vyká.
"Áno, ďakujem." usmial som sa. Úsmev mi opätovala.
Margaret dozapisovala a odišla. Ja som sa opäť usadil do kresla vedľa postele a pritiahol si ho k nej bližšie. Ticho som ho pozoroval a modlil sa, aby sa čo najskôr prebral.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Arya Flowerny Turner Arya Flowerny Turner | Web | 6. january 2013 at 21:46 | React

Chudák Sauli... až pri tejto kapitole mi napadlo že 'Fever' :)
Ten Adamov sen bol zlatý a tiež ma prekvapilo, že jeho kamarát "tam dole" zostal v kľude xD  
Dúfam, že sa Sauli čoskoro uzdraví.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama