Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Hospital Love 12.

14. january 2013 at 20:02 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Hospital Love
"Dobrý večer" pozdravil som opatrne.
Prekvapene zdvihla hlavu od papierov. "Pán Koskinen! Nemali by ste byť náhodou vo svojej izbe?!" spýtavo nadvihla obočie.
"Sauli... Pán Koskinen bol môj otec..." povedal som potichu.
"Máte niečo proti formalitám?" pousmiala sa.
"Nie! Ja len... nie je mi to prirodzené..."
"Čo potrebujete, Sauli?"
"Potrebueš..." šepol som neiste.
Povzdychla si. "Tak čo teda potrebuješ?"
"Ja... chcel som sa s tebou porozprávať ohľadom Adama..." objasnil som jej dôvod mojej prítomnosti v jej kancli.
"O čo ide?" zvraštila tvár. Pohodlnejšie sa usadila do kresla a založila si ruky na prsiach.
"Vieš ja..." začal som neiste. Nevedel som, ako to povedať.
Zhlboka som sa nadýchol. "To nebola Adamova chyba, ale moja! Zviedol som ho! On bol proti, ale tlačil som naňho, až napokon povolil. Nevyhadzuj ho!" vypľul som čo najrýchlejšie.
Síce to nebola celom pravda, ale ona to nevieť nemusí...
Prekvapene zažmurkala. "O čo presne ti ide Sauli? Čo chceš týmto dosiahuť? Očistiť Adamovo meno?"
"Aj..." prikývol som. "Ale ide mi hlavne o to, aby si ho nevyhodila. Mechcem, any mal kvôli mojej hlúposti zičenú kariéru. Určite na nej tvrdo drel a nebolo by odo mňa fér len tak prísť do jeho života a zičiť mu ju..!"
Pristúpil som bližšie k stolu a naklonil som sa k nej. "Spravím čokoľvek!" šepol som zúfalo.
Zháčila sa. "Ako si mám toto vysvetliť?! Ako nejaký návrh, či-"
Nenechal som ju dohovoriť.
"To v žiadnom prípade!" zvýšil som hlas.
"Myslel som tým, že... že by som mu dal pokoj..." tentoraz som hlas zase stíšil.
"Ako to myslíš, že mu dáš pokoj?" nechápala.
"Vzdám sa ho..." objasnil som.
"Vzdáš?" nadvihla obočie.
Prikývol som. "Rozídem sa s ním. Poviem mu, že je koniec a už ho nikdy nevyhľadám..! Urobím čokoľvek!" pri týchto slovách sa mi do očí začali tlačiť slzy.
Bolo to to najlepšie, čo som preňho mohol urobiť. Vedel som to, no aj tak to hrozne bolelo!
"A prečo by si to robil? Prečo ti na ňom tak strašne záleží?" nadvihla spýtavo obočie.
Vyzerala, že ju to skutočne zaujíma. Alebo som už totálne blúznel z toľkého žialu a zúfalstva?
"Ja... nepoznám ho síce dlho, no to čo k nemu cítim... Som si istý, že ho milujem! Nechcem, aby kvôli mne prišiel o prácu! Chcem, aby bol šťastný! A spravým preto čokoľvek!"
Musel som si sadnúť. Už som to neustál. Pár sĺz sa mi začalo kotúľať po lícach. Rýchlo som ich však utrel.
"Prosím! Nevyhadzuj ho!" šepol som zúfalo. Hlas sa mi lámal. Slzy sa mi ešte vždy rinuli z očí. Nedokázal som ich zastaviť.
"Upokoj sa, Sauli!" pozrela na mňa súcitne.
"Ja len nech-"
"Ja viem! Beriem tvoj návrh. Je mi už jedno, čo presne mu povieš. Len sa s ním rozíď!" Hovorila dosť tvrdo. "Mne by to bolo v podstate aj jeno, ale nechcem nič riskovať. Dúfam, že chápeš, že je to pre jeho dobro a musím na tom trvať.."
"Chápem.." prikývol som a prehltol slzy. "Niečo už vymyslím... Len dúfam, že to pochopí..."
"Je ti ale jasné, že keď povieš, že sme sa dohodli, akurát dá výpoveď?" jedvihla jedno obočie a zahľadela sa na mňa.
Len som prikývol.
"Znenávidí ma.." povedal som takmer nečuteľne.
"To si nemyslím..!" usmiala sa povzbudivo.
"Ale ja to viem..." povedal som trpko.
Vstal som a odkráčal smerom ku dverám.
"Sauli?" zastavila ma.
Otočil som sa k nej s uslzenýi očami.
"Veľa šťastia!" zaželala.
Opäť som len prikývol.
Otočil som sa, otvoril dvere a vyšiel von.
Mal som čo robiť, aby som sa tam neposkladal.
Toto nezvládnem! Ale musím! Pre Adama.. Bude to tak najlepšie...
Buzducho, s prázdnym pohľadom som sa odtackal naspäť do izby.
So slzami na krajíčku som sťažka dopadol na posteľ a zaboril si tvár do vankúša.
Nechal som slzy voľne vytekať. Nemalo zmysel s nimi bojovať a navyše - Už som ani nevládal.
Nevedel som, čo mu poviem. Bál som sa, že ráno bude vedľa mojej postele ako zvyčajne a ja to už budem musieť ukončiť.
Skutočne ho milujem a nechcem ho stratiť, ale vedel som, že nemám na výber... Musel som to urobiť!
Toľko som nad tým premýšľal a plakal, až si ma napokon zobral bezsenný spánok.
Zacítil som na sebe niečí pohľad a zabudil som sa.
Bolo už ráno.
Obzrel som sa okolo seba v snahe nájsť vlastníka pohľadu. Aj som ho napokon našiel.
Nanešťastie som mal pravdu - bol to Adam.
 

2 people judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement