Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 16.

7. january 2013 at 19:19 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Len upozorňujem, že tentoraz za chyby môže už naozaj čisto a len klávesnica, pretože som to písala na normálnom
pc a ja som zvyknutá na notebook, takže mám s touto klávesnicou vážne problémy a nezhody.. O.o :D

Len som mykol plecami. "Ani neviem... Bol som dosť naštvaný a... chcel som ťa ochrániť za každú cenu... to spravilo sovje..." dal som mu pusu na líce a pokúsil som sa na svojich perách vykúzliť niečo ako úsmev.
Adam mi však na to neskočil. Na nič z toho. Teda, nie úplne...
Určite mi musel veriť, že som pol naštvaný a chcel som ho chrániť a ak mi to neveril, tak mi krivdil!
"Tommy, chcem počuť pravdu! O všetkom!" prízvukoval. Jeho hlas znel pevne a tiež dosť tvrdo a chladne, až ma zamrazilo.
Trochu ma až desil. Nie len jeho hlas, ale aj jeho oči, ktoré boli teraz potemnelé... Už som v nich nevidel hnev ani strach ako predtým... Teraz v nich bolo čosi iné, čo sa zapísalo aj do jeho tváre a tónu hlasu.
Bolo to niečo, čo ma nútilo začať to brať úplne vážne a nájsť odvahu sa mu otvoriť a povedal pravdu, aj keď bolo ťažké ju zniesť. Musel to vedieť! Mal! Mal na to právo! Koniec koncov - je to aj jeho minulosť...
"Skutočne chceš počuť pravdu? Aj keď je..." na chvíľu som sa odmlčal a pohľadal tie správne výrazy. "...aj keď je temná a znie dosť neskutočne, možno až bláznivo?" Otázku som mu predniesol s pevným hlasom a vážnou tvárou, ktorú by mi mohol závidieť nejeden diplomat.
"Ch-chem!" predniesol Adam snažiac sa o čo najistejší a najpevnejší hlas, no márne! Neznel tak sebaisto, ako chcel.
Len som prikývol a zhlboka sa nadýchol.
Sám som ešte netušil čo presne mu poviem, ako mu to poviem a hlavne, čím začnem.
"Chceš počuť len o tom dnešku?" opýtal som sa po chvíli a premeral si ho skúmavým pohľadom.
"Je toho aj viac, čo by som mal vedieť?" sťažka prehltol.
"Je toho dosť..." prikývol som.
"Prečo si mi teda o ničom nepovedal?"
"Pretože som ťa nechcel zbytočne stresovať a zaťažovať zbytočnosťami..." odôvodnil som moje konanie.
"Podľa teba je teda zbytočnosť, aby som vedel o tom, že môj priateľ má nadľudskú silu?" vybuchol.
"Upokoj sa prosím ťa!" okríkol som ho. "Všetko ti vysvetlím! Len vydrž!" povedal som už trocha pokojnejším hlasom.
Len prikývol a videl som, že sa skutočne začal upokojovať. Potom som pokračoval. Teda vlastne... skôr začal.
"Všetko sa to začalo v 16. storočí vo Francúzsku. Zamiloval som sa do ženy z vyššej vrstvy. Volala sa Catherine. Bola prekrásna! Mala dlhé zlatisté vlasy a nebeskymodré oči a-"
"Čo mi to tu chceš nakecať?! Myslíš si, že som totálny debil?!" skočil mi do rozprávania Adam.
"Nie, Adam! Upokoj sa a nechaj ma dohovoriť!" hovoril som pokojne, čo ho ešte viac vytočilo.
"Č-čo?! Do čerta, Tommy! To bolo pred vyše 500 rokmi! To je... Tie tvoje keci zo spánku... To... Ono to..." vytriešťal na mňa oči.
"Áno, bola to pravda! To ty... ty si bol vtedy Catherine! Bol si z vyššej vyrstvy. Mal si aj titul a ja? Ja som bol občajný chlapec od koní. Nemal som ani najmenšiu šancu! Ale miloval som ťa a stále ťa milujem a ty... ty si sa zamiloval, alebo v tej dobe skôr zamilovala do mňa. No naša láska netrvala dlho..." na chvíľu som sa odmlčal, čo Adam okamžite využil.
"Tak ty... ty mi chceš skutočne nakecať, že som... že som žil v 16. storočí, bol som pekná blondska a navyše žena zo šľachtického rodu vo Francúzsku?! A.. a ako to, že.. že si teraz tu? Mal by si byť už dobrý 500 rokov mŕtvy!" Adam znel až hystericky a ani som sa mu nedivil.
"A týmto sa dostávame k mojej sile a... a k jadru kliatby."
"Č-čo?! K-k-kliatby?!" koktal Adam.
"Ty si si fakt myslel, že by si tu inak teraz bol?! A nie je to prvýkrát! Stále sa reinkarnuješ... Zas a znova.. Len tentoraz je z teba muž..."vysvetľoval som.
"Takže... ja sa stále vraciam a my.."
"A my sa zas a znova stretávame a zamiluvávame. Teda aspoň ty. Ja si len zamilujem tvoju ďalšiu podobu... A sme spolu až kým.." nedokázal som to vysloviť nahlas.
"..nezomriem?" dokočil za mňa Adam. Prikývol som.
"A prčo vlastne? Prečo zomieram?"
"Pretože to nedokážem pretrhnúť a..." povzdychol som si a stíšil hlas. "...a máme len dve možnosti - buď navždy, alebo už nikdy... ak to chceme prerušiť... Ale navždy tu bude, či už to prerušíme, alebo nie..."
"Čo si vlastne zač? A ako sa to dá pretrhnúť? To moje večné umieranie?" skoro až šepkal. Znelo to dosť desivo.
"Ja... Vtedy... Do nášho mesta prišiel istý cudzinec odniekiaľ z juhu. Volal sa Damon. Všetci sa ho báli. Vyžarovalo z neho voľačo temné. No ja som ja a akosi som tomu neveril... CHYBA! Mal som! Bo to skutočný démon. Upír. Premenil ma. Chcel, aby som s ním vládol noci, či čo! Poslal som ho do čerta... Keď pochopil prečo, hrozne ho to rozzúrilo. Odohral sa boj. Vyhral som. No pred tým, než umrel, uvrhol na nás dvoch kliatbu. Bohužiaľ mu vyšla..."
"Takže ty si..?" zhrozil sa Adam.
"Čo? Čo som? Povedz to nahlas! No tak! Chcem počuť nahlas, čo si myslíš!"
"..upír?" Ledva to bolo počuť.
Prikývol som. "Áno, áno som! Som upír! To je prekliatie už samo o sebe!"
"A.. v čom spočíva prelomenie tej kliatby?" opýtal sa neiste.
"Buď v mojej smrti..."
"Alebo?"
"Alebo v tvojej premene na upíra a večnom živote... Iná možnosť nie je! Boli sme odsúdený na večnosť... Na večnú lásku a večné blúdenie po tomto svete."
Po mojich slovách nastalo mučivo dlhé ticho.
Potom sa Adam zdvihol a zrukol na mňa: "Fakt si myslíš, že tu zo mňa budeš len tak robiť debila?! Prestaň ma kŕmiť rozprávkami a povedz mi konečne pravdu! Fakt si myslíš, že uverím tomu, že si upír?!"
"Hovorím ti pravdu! A čo chceš ako dôkaz?! Mám ťa kusnúť do krku?!"
Len na mňa nazúrene pozeral. Oči mu horeli.
"Aha! Pozri sa!" už som stratil trpezlivosť.
Privolal som si podobu upíra.- Oči mi zrudli, očné zuby sa predĺžili a premenili sa na tesáky, pokožka pobledla a na tvári a krku navrelo zopár žíl.
"Tak už mi veríš?" zasyčal som.
Adam otvoril oči dokorán a o krok ustúpil. Už v nich nebol ten oheň hnevu. Ale skôr... strach? Strach zo mňa? Strach z pravdy? Strach z mojej odvrátenej stránky? Inej tváre?
Každopádne to bol strach zo skutočnosti.. Strach zo mňa.. Strach z nášho vzťahu, ktorý týmto zistením preňho dostal úplne iný víznam a tiež mu naň zasvietilo nové svetlo.
"T-ty..." koktal šokovane.
Radšej som sa premenil naspäť.
"Ja odtiaľto odchádzam! Maj sa!" povedal a otočil sa smerom ku dverám.
Dobehol som ho až na schodoch.
"Počkaj!" chytil som ho za rameno a otočil k sebe.
"Nedotýkaj sa ma! Daj odo mňa tie tvoje... ruky, či čo to máš preč! Už ťa nechcem nikdy vidieť! Rozumel si?! Daj mi pokoj a o tomto presviedčaj niekoho iného!" vrieskal na mňa.
"Ale Adam-"
"Nevolaj ma tak! Nevolaj ma nijak! Zabudni na mňa! Zabudni, že sme sa kedy stretli, že sa kedy niečo stalo! Lebo presne to urobím ja!"
"Aha čo robíš! Utekáš! A presne tak to bolo aj pri Saulim! Postav sa tomu čelom a buď chlap!" kričal som za ním.
Potom som sa za ním opäť rozbehol.
"Nechaj ma! Rozumieš?! Daj mi pokoj! Nenávidím ťa! Už ťa nechcem v živote vidieť! Zmizni z môjho života a už sa nevracaj!" vtedy sme už stály pred barákom.
"Tak takto to cítiš?! Skutočne?! Fajn! Dobre teda! Ak bude šťastný... Vybral si si... Žiadne navždy nebude! Len moja smrť... Ale, keby náhodou si si to ešte rozmyslel, zrejme budem na moste, alebo kde, aj keď o tom dosť pochybujem..." zavrčal som.
Adam sa len otočil a rýchlo odišiel. Po pár metroch sa mi stratil z dohľadu.
Ostal som sám stáť na tmavej ulici, len s mojim hnevom a smútkom. Spoločnosť mi robil jedine strieborný mesiac nado mnou.
Rozhodol som sa, že to skutočne skončím... Bez neho... Nemá to zmysel...
Vydal som sa smerom do opustenej časti mesta k starému mostu, cez ktorý kedysi chodievali vlaky...
 

4 people judged this article.

Comments

1 Elle Ratliff Elle Ratliff | Web | 7. january 2013 at 20:12 | React

Problémy s klávesnicí znám :D
Néé, ať Tommy nic takovýho nedělá!!
Doufám že bude brzo další část :)

2 LambertGirl LambertGirl | Web | 11. january 2013 at 21:45 | React

Oh my, to nedělej, Tommy! Baši, jestli ho zabiješ, tak zabiju já tebe! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement