Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 12.

26. december 2012 at 22:52 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
(Druhý deň ráno)
Pomaly som otvoril oči. Ležal som vo svojej posteli celý krvavý. Nebola to však moja krv a tiež som nevedel, ako som sa ocitol doma.
Mal som na sebe skutočne veľa krvi. Bál som sa, koho to môže byť. Moje, večer ešte biele tričko, bolo teraz zafarbené skôr do hneda od zaschnutej krvi.
Obzrel som si to bližšie a s úľavou zistil, že to nie je ľudská krv. Predpokladal som možno tak jeleňa vzhľadom k množstvu tej krvi.
Zo včerajšieho večera som si toho veľa nepamätal. Mal som len hmlisté spomienky. Pamätal som si hádku s Adamom a môj následný nedobrovoľný odchod a potom... potom prázdno.
Vstal som a zašiel do kúpeľne. Potreboval som zo seba zmyť tú krv.
Pozrel som sa do zrkadla - okolo úst som mal hrubú vrstvu zaschnutej ľudskej krvi. Zhrozene som sa zahľadel na môj odraz v zrkadle. Hlavou sa mi prehnalo zopár obrazov zo včerajšej noci - les, spln, pohyb, dievča, veľký ruksak na jej chrbte a strach v jej očiach, jej hladký, útly krk a chuť jej mladej, čistej krvi ktorá ma ešte stále šteklila na jazyku a nakoniec jej nevládne telo, ktoré s tlmeným zadunením dopadlo do suchého lístia.
Zhrozene som spravil pár krokov od zrkadla, no nespúšťal som z neho zrak. Rýchlo som zo seba zhodil tričko a šmaril ho do umývadla, kam som napustil studenú vodu, aby sa to trochu odmočilo. Potom som zo seba zhodil aj zvyšok oblečenia a skočil do sprchy.
Pustil som na seba teplú vodu a zmýval krv z mojej pokožky. Bola snáď všade!
Konečne sa mi podarilo ju zo seba zmyť. Vypol som vodu a celý roztrasený vyšiel zo sprchy. Ešte som prepláchol to tričko, ktoré bolo teraz už rúžové, zabalil sa do uteráka a utiekol do izby. Rýchlo som zbehol posteľ pohľadom, či nie je od krvi. Chvalabohu nebola! Zvalil som sa na ňu a tvár si zaboril do vankúša.
Po chvíli som zaspal. Zdal sa mi hrozný sen a ešte horšie bolo zistenie, že to nie je sen ale udalosti zo včera.
Bol som v lese. Premenený. Zrazu sa niečo pohlo. Bleskurýchle som sa k tomu presunul. Bola to dievčina s ruksakom na chrbte. Zrejme nejaká turistka alebo tak. V tme žiarili iba moje krvilačné oči. Vyzerala vydesene. Ten strach v jej očiach sa mi akýmsi zvráteným spôsobom páčil. Netýral som ju však dlho. Schmatol som ju a zahryzol sa do jej drobného krku. Priamo do hlavnej tepny. Krv tiekla rýchlo. Bol som nenásytný.
Jej telo dopadlo na zem. Bola už bez života. Stále som však cítil teplo sálajúce z jej tela.
Bol som ako zmyslov zbavený, úplne nepríčetný, odtrhnutý z reťaze, besný... Jej telo som celé dotrhal, dodriapal, dohrýzol... Bolo na nerozoznanie.
Stále som však nemal dosť.
Neďaleko som našiel veľkého jeleňa. Zaútočil som. Snažil sa brániť chudáčik, no nemal šancu. O chvíľu už z neho veľa neostalo.
Potom som sa trochu upokojil a pobral sa domov. Celým telom mi prúdil ten slastný pocit. Cítil som sa ako pod vplyvom nejakých omamných látok. Ako po použití extázy, alebo tak. Začal som byť vyčerpaný z toho lovu.
Kým som došiel domov, krv už bola zaschnutá. Dopadol som na posteľ a upadol do hlbokého bezsenného spánku.

Prudko som sa zdvihol. Toto nemohla byť pravda! Ale bola. Cítil som sa strašne. Ako netvor, ktorým vonkoncom aj som. Bolo mi zo seba zle. Rozhodol som sa, že najbližší spln pre dobro všetkých ostanem niekde pod zámkom. Napríklad v pivnici alebo niekde, kde nikomu neublížim. Nikomu a ničomu. Tak to bude najrozumnejšie.
A teraz... teraz by som to mal dať do poriadku s Adamom. Nebudem mu však volať. Radšej to pôjdem vybaviť osobne.
Vstal som a obliekol si niečo čisté. Obul som sa, hodil na seba bundu, zobral si kľúče a mobil a vyrazil som za Adamom. Len som dúfal, že sa na mňa už nebude tak hnevať. Skutočne ma to mrzelo. Nikdy som mu nechcel ublížiť. Práve naopak. Chcel som ho od toho uchrániť. A aha ako s to zvrtlo!
Bolo niečo po jedenástej. Predpokladal som, že Adam už bude hore.
Opatrne som zaklopal. Začul som približujúce sa kroky. Trochu som ustúpil od dverí. Nevedel som, aká bude Adamova reakcia, keď ma uvidí a nechcel som nič riskovať.
Dvere sa otvorili a v nich stál ešte neupravený Adam. Nevyzeral však rozospato. Nechápal som to.
"Čo tu robíš?!" vyštekol na mňa nevrlo, prekrížil si ruky na prsiach a pohŕdavo si ma premeral. Cítil som sa ešte horšie. Dúfal som, že už sa nebude hnevať, že bude rád, že ma uvidí, že si to vyrozprávame a bude to znova dobré ale ako vidím, prerátal som sa a bude to ťažšie, než som si myslel.
"Ja..." vysúkal som zo seba po chvíli pridusene. On iba vytiahol hore jedno obočie. Až teraz som si všimol, že ma začervenané oči.
'On kvôli mne plakal?' pomyslel som si a srdce mi poskočilo od radosti, no vzápätí sa stiahlo pocitom viny, ktorý ho ohlodával pri pohľade naňho.
"Adam ja... prišiel som sa ti ospravedlniť..." hlas sa mi trochu triasol. Bol som zničený, úplne na dne. "Viem, spravil som chybu! Mal som ti to povedať! Mal! Ja.. mrzí ma to! Myslel som to v dobrom! Snáď mi to dokážeš odpustiť?" pozrel som naňho psími očami. S ním to však ani nepohlo. Stále sa tváril ako kus ľadu. Rovnako chladný a odťažitý ako keď mi otvoril. Ten pohľad mi trhal srdce. Mal som čo robiť, aby som sa mu tam z toho neposkladal.
Adam len nepatrne mykol plecami. "Na to si mal myslieť skôr!" povedal ľahostajne a zabuchol mi dvere pred nosom.
Prepadol som zúfalstvu a panike. Začal som udierať päsťami do dverí, kričať ako ho veľmi milujem a ako ma to mrzí, až nakoniec som začal plakať a zviezol so na kolená a oprel sa hlavou o dvere.
Nechal som slzy voľne vytekať z mojich očí. Už som nemal síl im brániť a zastavovať im. Bol som úplne na dne. Mal som pocit, že som ho už stratil Že som prišiel o najdôležitejšiu osobu v mojom živote.
Potrebujem ho! Milujem ho!
Bez neho nemá zmysle tu ďalej ostávať. Bez neho som nikto. Len nepatrné zrnko prachu.
Tak zúfalo som po ňom túžil. Po jeho blízkosti, po jeho láske, po jeho dotyku, po chuti jeho pier, po vôni jeho pokožky. Túžil som po tom, aby ma objal, utešil, aby ma vzdal do náručia a povedal mi, že to bude v poriadku, že sa nemám čoho báť, že sa to vyrieši, že to bude ako predtým.
No nie. Nemohol som ho mať. Nie teraz. On bol tam vnútri a zrejme preklínal deň, keď ma spoznal. Zaiste ma musel za to, čo som mu spravil znenávidieť. Veľmi som mu ublížil. Iste to bral ako prejav nedôvery.
Vzlyky ustali. Bol som na dne. Nevládal som. Slzy mi už len voľne stekali po tvári a nebol nikto, kto by bol schopný ich zastaviť.
Sťažka som sa pretočil a oprel sa chrbtom o dvere. Zaklonil som hlavu a pokúšal sa trochu sa upokojiť a nemyslieť na to. No šlo to len veľmi ťažko.
Zrazu som sa cítil úplne vysilene.
Pomaly som vstal a s vypätím všetkých síl som sa odšuchtal domov. Už som nemal tú hrdú bezstarostnú chôdzu. Šiel som zhrbený so zvesenou hlavou a ramenami. Vyzeral som ako chodiaca mŕtvola.
Odšuchtal som sa na posteľ a sťažka na ňu dopadol. Horúce slzy mi stekali po tvári a zľahka sa vpíjali do vankúša podo mnou. Nevládal som. Zavrel som oči a zas a znova som si to celé premietal v hlave, až som nakoniec pod ťarchou tých spomienok a mojich sĺz kvôli tomu celému zaspal.
TO BE CONTINUED…
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement