Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 6.

26. december 2012 at 22:42 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Adam otvoril dvere a vošiel. Zapálil svetlo v malej úzkej chodbičke. Opatrne som vošiel. Zhodil som zo seba bundu a Adam mi ju zavesil hneď vedľa svojho kabátu. Poďakoval som.
Vošli sme do obývačky. Adam zapálil oheň v kozube. "Sprav si pohodlie!" usmial sa na mňa. "Ja nám zatiaľ pripravím tú čokoládu." "Dobre, vďaka." nesmel som sa usmial. "Vôbec nemáš za čo! Potešenie na mojej strane.." povedal Adam prívetivo a zahľadel sa mi do očí. Mal som chuť sa naňho vrhnúť. Ale sľub je sľub, nedá sa nič robiť!
Sadol som si na veľký gauč pred krbom. Adam zmizol v kuchyni.
Zahľadel som sa do plameňa a zamyslel som sa. Po rozume mi stále behalo iba jedno - Adam.
Trochu mnou trhlo, keď si sadol vedľa mňa a podal mi hrnček. "Prepáč! Vystrašil som ťa?" opýtal sa s úsmevom, no v jeho hlase boli cítiť aj menšie obavy. "Trochu, ale to je v pohode... len som sa zamyslel..." začervenal som sa.
Vtlačil mi hrnček do ruky. "A o čom si premýšľal?" Opil si.
Opäť som sa začervenal. "Tak všeliak..." Aj ja som si odpil. "Aha, nechceš o tom hovoriť.. Jasné, chápem.." žmurkol na mňa.
Hrnček položil na stôl. Zrazu vstal. "Neviem ako teba, ale mne je hrozná zima! Idem po deku." Pošúchal si ruky a zmizol kdesi v dome.
'Ja by som ťa vedel zahriať, keby si chcel...' pomyslel som si.
O chvíľu sa vrátil aj s veľkou hrubou dekou v náručí. Tentoraz si sadol o čosi bližšie a prehodil cez nás deku. Zo stolíka si zobral hrnček a natočil sa tvárou ku mne. Ruku si prehodil cez vrch gauča a položil si na ňu hlavu. V slabom svetle ohňa a takto blízko pri mne bol ešte očarujúcejší než obvykle. Zrejme to bolo aj tou atmosférou - tým, že vonku snežilo a my sme sedeli pod jednou dekou vedľa seba pri krbe a pili horúcu čokoládu.
Nech to však bolo čím chcelo, mal som chuť niečo urobiť, no nemohol som - sľúbil som mu to!
Neodvážil som sa ho ani dotknúť, pretože som sa bál, že sa neudržím. Ešte nikdy som totiž po nikom netúžil tak ako práve teraz práve po ňom. No nemohol som ho mať a bol to príšerný pocit!
Len tak sme tam sedeli, rozprávali sa a pomaly dopíjali, už nie až tak horúcu čokoládu, keď v tom Adam z nenazdajky zo seba vyhŕkol - "A nechcel by si tu dnes v noci prespať?"
Skoro mi zabehlo. Po tých rečiach, že to nechce unáhliť som to naozaj nečakal.
"Ja-ja neviem... Adam, nehovoril si, že nič nechceš unáhliť? Som z teba zmätený.." Vzdychol si a trocha neprítomne sa zapozeral do ohňa. "Ja viem, ale keď..." skoro až šepkal. Začal som mať oňho obavy. "Deje sa niečo?" položil som mu ruku na rameno a ustarostene sa naňho pozrel. Opäť si vzdychol a zavrel oči. Naklonil sa dozadu a oprel sa o mňa. "Ja viem, povedal som to.. A v podstate som ti zakázal urobiť prvý krok, ale po včerajšku sa ho bojím urobiť ja..."
Zrazu som sa cítil byť za to zodpovedný. "prepáč, je to moja vina!" šepol som s akousi bolesťou v hlase.
Otočil sa a udivene na mňa pozrel. "Prečo by mala byť?! Ja som ťa predsa pobozkal!"
"A ja som na teba vyletel... a sám nechápem prečo, keďže som to vlastne chcel..." Pohladil som ho po líci. Zadívali sme sa jeden druhému hlboko do očí. Úplne sme podľahli tejto chvíli. Nechali sme sa ňou úplne uniesť, ovládnuť, pohltiť.
Zastrčil mi vlasy za ucho a tvárou sa priblížil k tej mojej. Zatajil som dych v očakávaní spojenia našich pier v sladkom a zmyselnom bozku.
To sa však nestalo. Adam si namiesto toho oprel čelo o moje. Naše nosy sa dotýkali.
Chcel som niečo spraviť, ale nemohol som.
Preklínal som fakt, že som to sľúbil. Bez toho hlúpeho slovíčka by som mohol, ale takto mám tak povediac zviazané ruky.
Adam mal zavreté oči, no všimol som si to až teraz. Tak strašne som po ňom túžil! No nemohol som ho mať. Ešte nie... Bol tak blízko! Zároveň však nekonečne ďaleko....
Prudko som zavrel oči. To mučivé vedomie, že ho nemôžem mať mi vháňalo slzy do očí. Snažil som sa ich potlačiť.
"Prespíš tu teda? Prosím..!" povedal napokon Adam.
Otvoril som oči a všimol som si, že tie jeho ma pozorujú. Boli plné nádeje a ešte niečoho, čo som nevedel rozlúštiť.
Nezmohol som sa na jediné slovo. Tak som tam iba sedel a bezmocne naňho pozeral.
Odtiahol sa. "Takže?" V jeho hlase bola jasne cítiť nádej prelínajúca sa so zúfalstvom. Nemohol som mu odpovedať - hlasivky ma ešte stále neposlúchali.
Zaleskli sa mu oči. S bolestným výrazom ich prudko zatvoril a odvrátil sa.
Chytil som ho za bradu a otočil si jeho tvár k sebe. Ešte stále som však nebol schopný jedinej hlásky. Len sme jeden na druhého nemo zízali.
"Ach! O čo sa to tu vlastne snažím?! Veď je nad slnko jasné, že skrátka nemáš záujem.." Postavil sa, no ja som ho schytil za ruku a zatlačil naspäť.
"Čo to-" Naklonil som sa k nemu a aj napriek sľubu som ho pobozkal. Už som ďalej nemohol. Neudržal som sa. Bol skrátka neodolateľný. A keďže boli moje hlasivky paralyzované, nevidel som inú možnosť, ako mu povedať, že chcem.
"Tommy!" skríkol a odstrčil ma. "Niečo si sľúbil!"
Nečakal som, že sa bude až takto hnevať.
"Ja viem, ale neodolal som..." Zrazu sa mi vrátil hlas. "Hneváš sa?" opýtal som sa previnilo. Slabo pokrútil hlavou. "Na jednej strane chcem, ale pravdou ostáva, že nemôžem.."
"Ešte stále chceš, aby som tu prespal?" Prikývol. "Ale iba ak chceš..." Chytil som ho za ruku. "Áno." šepol som a nežne ho pobozkal. Adam bozk prehĺbil s prisunul sa bližšie. Jednu ruku som mu položil na chrbát a druhou som sa zavŕtal do jeho hustých čiernych vlasov.
Jedna jeho ruka spočívala na mojej tvári. Druhú som pocítil na mojej hrudi, keď sa ma snažil 'donútiť' ľahnúť si. Podvolil som sa tlaku, čo na mňa vyvíjal. Ľahol som si a on na mňa.
Odhodil deku spočívajúcu medzi nami.
Zrazu sa ma zmocnili obavy. Začalo sa mi to akosi vymykať spod kontroly.
Adam zrejme vycítil moje napätie, pretože sa odtiahol. "Deje sa niečo?" opýtal sa ma ustarostene. Ospravedlňujúco som naňho pozrel. "Ja len že.." Nenachádzal som správne slová. "To je v poriadku... chápem..." usmial sa Adam. Ešte raz sa ku mne naklonil a krátko ma pobozkal.
"Tommy? A inak, kde budeš chcieť spať?" opýtal sa po chvíli. "To je jedno, kam ma dáš, tam budem.." šepol som. Zasmial sa. "Ale ja to myslím vážne!" povedal so smiechom. "Však aj ja!" ohradil som sa a tváril sa urazene. Adam na mňa pozrel s nadvihnutým obočím. Vzdychol som si. Došlo mi, že sa tak ľahko nevzdá. Sadol som si a zahľadel sa mu do očí. Prešiel som mu rukou po tvári. "Čo najbližšie teba.." Nežne som sa mu prisal k perám. Po chvíli sa odtrhol. "A čo takto rovno so mnou?" "Som za!" lišiacky som sa usmial. "Ideme už?" usmial sa a natiahol ku mne ruku. Chytil som ju. "Môžeme..."
Postavili sme sa a Adam ma odviedol do spálne.
TO BE CONTINUED...
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama