Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 5.

26. december 2012 at 22:41 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Vyšiel som zo sprchy a utrel sa dosucha. Obliekol som sa.
Vošiel som do kuchyne a spravil si kávu. Dal som si cereálie a odvliekol sa do obývačky.
Ľahol som si na gauč, pustil telku a znova zaspal.
Boli asi tri poobede, keď som vstal.
Šiel som sa prejsť do parku. Potreboval som sa ešte trochu vyvetrať a psychicky pred prepraviť na večere. S Adamom som sa mal stretnúť pred barom, no viac som nevedel. Možno sme už aj dohodnutí, čo potom, no to som si už nepamätal.
Vošiel som do parku a vybavila sa mi udalosť zo včera. Striasol som sa. Síce som necítil žiaden puch, no telo tam nebolo dlho, takže to nevylučovalo možnosť, že tam ešte stále je. Ale keďže park nebol uzavretý, nič nebolo v správach, alebo v novinách a tiež sa nič nepošuškávalo po meste, zrejme ho ešte nikto nenašiel.
Prešiel som okolo toho miesta a hodil tam letmý pohľad. Telo bolo preč.
'Zrejme nejaké zviera.. ' pomyslel som si s úľavou. Konečne som sa uvoľnil.
Pohľad mi zablúdil na neďalekú lavičku. Sedel na nej Adam. Vyzeral zamyslene. Bol zhrbený, hlavu mal sklopenú k zemi a ruky voľne prevísali sponad kolien.
Pristúpil som k nemu bližšie a naklonil sa.
"Adam?" položil som mu ruku na rameno a nežne sa mu prihovoril.
Strhol sa a vystrašene sa na mňa pozrel.
"Prepáč! Nechcel som ťa vystrašiť!" povedal som previnilo. Usmial a na mňa. "Nič sa nedeje. Popravde... práve som na teba myslel..." začervenal sa. "Naozaj?" nedokázal som potlačiť nadšenie. "Áno." zasmial sa nežne Adam.
"Ideš sa prejsť?" opýtal sa po chvíli. Prikývol som.
Pri pohľade naňho som sa vtedy na viac nezmohol.
"Môžem sa pridať?" opäť sa milo usmial. "Samozrejme." opätoval som mu úsmev.
Vstal.
Kráčali sme bok po boku ďalej. Obaja sme mali sklopené hlavy.
Až Adam prerušil toto dlhé ticho. "Tommy?" opýtal sa nesmelo. "Áno?" zdvihol som hlavu a pozrel naňho. "Ohľadom toho včerajška..." pokračoval neiste. "Vieš čo? Zabudnime na to." Usmial sa. "Dobre."
Kráčali sme ďalej. Stále sme však boli ako dvaja úplne neznámi ľudia.
Zaujímavé bolo, že večer sme nemali problém a teraz? Teraz nič. Panovalo medzi nami akési napätie. Určite ho musel cítiť aj on!
Nakoniec som sa posmelil a oslovil ho. "A.. Adam? Kam chceš ísť večer?" "Ja.. no.. neviem... môžeme sa ísť len tak prejsť, alebo... ja ani neviem..." vykoktal a zasmial sa sám nad sebou. "Čo navrhuješ ty?" zahľadel sa na mňa. Na chvíľu som sa odmlčal a premýšľal. "Hmmm.. tak ja neviem... čo tak napríklad kino?" Na chvíľu sa zamračil, no potom sa opäť usmial. "Jasné, prečo nie?" "Dobre teda, takže platí!" usmial som sa.
Ešte sme sa chvíľu prechádzali. Potom sme sa rozlúčili a každý sa pobrali vlastnou cestou.
Došiel som domov a padol na posteľ ako zabitý. Potreboval som sa ešte trochu prespať.
Síce bol koniec novembra, no bolo o dosť teplejšie, než by hocikto predpokladal.
No dnes večer nie. Dnešok bol niečím iný a nebolo to len v počasí, cítil som to.
Obliekol som si trochu voľnejšie džínsy a tmavé tričko s potlačou, cez ktoré som si prehodil hrubší sveter. Obliekol som si hrubšiu bundu a obul vysoké kanady.
Bol som pripravený vyraziť.
Ešte som si zobral mobil, peňaženku a kľúče.
Zamkol som za sebou a zbehol po schodoch von z bytovky. Otvoril som vchodové dvere a vošiel som do tmavej noci ticho čakajúcej pred dverami.
Keď som prišiel, Adam na mňa už nedočkavo čakal pred barom, keďže sa miesto ani čas stretnutia nezmenili. Usmial som sa naňho a on mi úsmev na krátky okamih opätoval. Potom ma však schmatol za ruku a ťahal ma hlbšie do mesta smerom ku kinu so slovami: "Tommy, musíme si švihnúť nech neprídeme neskoro!"
Zasmial som sa a trochu som spomalil. Adam sa na mňa vyčítavo pozrel.
"Ale rosím ťa! Máme ešte dosťčasu!" povedal som trochu pobavene. "Len nech nie je vypredané..." mrmlal Adam a ďalej ma ťahal. "Ten film hrajú už nejakú dobu a navyše..." "Čo navyše?" Adam zastal a nedôverčivo sa na mňa pozrel. "Navyše na horory až tak veľa ľudí nechodí... hlavne nie v nedeľu večer.." Adam si vzdychol. "Máš pravdu, ja len... chcem, aby bol tento večer perfektný..." povedal potichu. Usmial som sa. "To bude, neboj sa!" povedal som jemne pristúpil k nemu. Objal som ho okolo pásu a kráčali sme ďalej.
"Ozaj, Tommy, aby som nezabudol..." povedal Adam po chvíli. "Ako si ma vlastne presvedčil, aby sme išli na horor?"
Zasmial som sa. "Prečo sa pýtaš?" "Hm.. len tak... ja len že ich moc nepozerám potom sa tak trochu..." "Bojíš." dokončil som zaňho. "Hej." sklopil hlavu a začervenal sa.
"Neboj, ja ťa ochránim!" šepol som mu. Pozrel na mňa a pobavene povedal "Ty, hej?" "Adam, nepodceňuj ma! Je vo mne o mnoho viac, než by si bol povedal..!" povedal som karhavo. "Ach! Prepáč!" povedal smutne. Chytil som ho ešte pevnejšie a dal mu letmý bozk na líce. "Nič sa nedeje..." šepol som nežne s úsmevom na perách. Tiež sa usmial. Prehodil mi ruku cez rameno a pritiahol si ma bližšie k telu.
Takto sme prišli až pred kino. Kúpili sme si lístky, veľký popcorn a dve veľké koly.
Film mal o chvíľu začať a okrem nás tam bolo asi ďalších sedem ľudí.
Sadli sme si a zložili veci.
Svetlá sa zhasli a už bežali prvé reklamy. Ešte sme si vypli zvonenia na mobiloch, ale to len pre istotu.
Reklamy skončili a všetci stíchli.
Miestami som mal pocit, že viac sledujem Adama ako film. Trochu sa pomrvil a oprel sa o mňa. Ešte na mňa hodil spýtavý pohľad, či mi to nevadí. No môj úsmev mu prezradil, že ani trochu.
Tak sa mi to páčilo! Žiadne 'náhodné' dotyky, ani 'zívanie', šiel rovno k veci.
Pri niektorých scénach mi silno stlačil ruku, alebo si schoval do mojej hrude, čo ma vždy dosť pobavilo, no 'spolupracoval' som s ním a pristúpil na túto jeho 'hru'.
Kým sa film skončil, tak sme pitie dopili a hádam sme viac popcornu vysypali ako zjedli, ale každopádne nám už nič neostalo.
"Kam chceš ísť teraz?" spýtal som sa ho, keď sme vychádzali z kina. "Ani neviem, mohli by sme napríklad- Aha! Sneží!" povedal celý nadšený.
Pristúpil som k nemu. Celý fascinovaný pozoroval kopu malých bielych vločiek poletujúcich vzduchom v oranžovom svetle pouličný lámp, ktoré sa vpíjalo do tmavej noci.
"Hej, je to nádhera..." povedal som zasnene.
"Však?" Teraz pozrel na mňa. Na tvári mal široký úsmev a v očiach mu poskakovali radostné iskričky.
Usmial som sa a prikývol.
"Tak, kam chceš teda ísť?" opäť som ho objal okolo pásu.
Adam sa zarazil.
"No... pôvodne som chcel ísť do baru, ale teraz, keď sneží... no, neviem... nepôjdeme sa ešte trochu prejsť? A potom by sme mohli zájsť ku mne na horúcu čokoládu.... Sľubujem, že tentoraz sa o nič nepokúsim!"
Zasmial som sa. "Dobre teda, budem len rád..." Obdaroval som ho vľúdnym úsmevom, ktorý mi s radosťou opätoval.
Trocha ma zamrzelo, keď mi odtiahol ruku z jeho pásu. Nakoniec ju však pevne chytil tou svojou a takto sme kráčali ruka v ruke.
Boli sme potichu. Nie však preto, žeby sme si nemali čo povedať. Len sme nechceli kaziť takto nádhernú a čarovnú chvíľu. 'Na slová bude dostatok času neskôr...' pomyslel som si a stisol mu ruku o čosi pevnejšie. Pritiahol si ma bližšie k telu a pobozkal do vlasov. pri tom bozku som nachvíľu zavrel oči.
Konečne som si začal úplne pripúšťať, že je úplne ako ona. Síce som si to úplne uvedomil už pred kinom, no pripustil som si to až teraz.
Blížili sme sa k jeho domu.
Zastali sme pred dverami. pustil mi ruku a začal hľadať kľúče. Objal som ho zozadu a pobozkal na krk. Adam ku mne natočil hlavu. "Tommy, čo to robíš?" šepol zmätene. "Čo nevidíš? Naozaj je to až tak ťažko rozoznateľné?" zasmial som sa. "To nie ja len... či to potom nebudeš ľutovať... Veď vieš ako to dopadlo naposledy.. Možno by neuškodilo trochu spomaliť... Tentoraz nechcem nič unáhliť..." povedal vážne.
Jemne som sa odtiahol. "Dobre teda, kým nebudeš pripravený, nič sa nestane... Sľubujem!" usmial som sa a nežne mu prešiel rukou po líci. "Vďaka!" šepol takmer nečujne.
TO BE CONTINUED...
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement