Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 3.

26. december 2012 at 22:41 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Po mojich slovách sa rozvzlykal ešte viac. Hladil som ho po vlasoch a po chrbte a snažil som sa ho upokojiť.
Konečne sa mi to podarilo a prestal plakať. No slzy sa mu stále kotúľali po lícach. Utrel som mu ich.
Uslzenými očami sa zadíval hlboko do tých mojich. "Vďaka!" šepol a pevne ma objal. "To nestojí za reč.." povedal som jemne a pritisol som si ho ešte bližšie.
"Už je neskoro, mal by som už ísť.." povedal po chvíli a odtiahol sa. "Odprevadím ťa.." navrhol som mu. "Netreba, veď bývaš v podstate na druhej strane mesta a navyše si celkom drobný... mohlo by sa ti niečo stať.." Zasmial som sa. 'Mne, hej?' pomyslel som si. "Neboj sa, viem sa o seba postarať.." povedal som ešte stále so smiechom. "Nemusíš si kvôli mne robiť starosti..." "Ale, prosím ťa, aké starosti? Trvám na tom!" "Tak teda dobre, ako povieš.." povolil nakoniec.
Kráčali sme bok po boku tmavou ulicou. Ticho prerušovali naše kroky a hlasy nesúce sa tichom noci. Rozprávali sme sa a smiali snáď na všetkom.
Nakoniec sme prišli až k jeho domu.
"Dobrú noc." povedal som, keď už otváral dvere. Práve som sa otáčal a chystal odísť, keď v tom ma chytil za ruku a zastavil ma. "Počkaj!" vykríkol naliehavo. Otočil som sa naspäť tvárou k nemu a spýtavo sa naňho pozrel. "Ja len, že... že či by si... však vieš... ešte chvíľu neostal..." usmial sa. "Adam, je už fakt neskoro a po dnešku... neviem, či je to najlepší nápad.." "No tak! Prosím! Teraz potrebujem byť s niekým!" naliehal Adam. "Ak budem sám, ako sa poznám, na sto percent skončím v liehu..." vzdychol si. Chvíľu som váhal, ale nakoniec ma jeho psí pohľad zlomil. "Tak dobre teda, ale nie na dlho!" Adam sa rozžiaril a naradostene zatlieskal. Zasmial som sa na ňom. "Ráčte vstúpiť!" uklonil sa mi. Zachichotal som sa. "Óóó... Aká pocta, vďaka!" ani ja som sa nenechal zahanbiť. Vošli sme.
V porovnaní s tým, čo bolo vonku tam bolo hrozné teplo. Nie, žeby vonku bola nejaká neznesiteľná zima alebo tak nejako, ale po zotmení sa značne ochladilo. Dal som si dole bundu a Adam mi ju zavesil na vešiak. Poďakoval som mu úsmevom. On mi úsmev opätoval. Chytil ma za boky a odtlačil do obývačky. Prišlo mi to dosť vtipné a začal som sa chichotať. Spýtavo na mňa pozrel. "Si šteklivý?" opýtal sa zo zdvihnutým obočím. Hneď som pochopil o čo mu ide. "Skús.." zvodne som šepol. On to zrejme bral ako výzvu.
Zhodil ma na gauč. Rozvalil som sa na ňom. On si na mňa sadol a snažil sa ma štekliť. Nič. Skúšal ďalej na rôznych miestach. Stále nič. "Takže asi nie si..." konštatoval po chvíli trochu sklamane. "A ty si?" lišiacky som sa naňho pozrel. Adam na chvíľu skamenel. "Takže si.." zaškeril som sa.
Adam sa zo mňa rýchlo zdvihol a začal utekať. "Môžeš utekať, no mne sa neschováš!" zvolal som so smiechom a utekal za ním. Naháňali sme sa po celom dome. Hrozne sme sa smiali.
Vyzeral spoza rohu a čakal ma. Ja som sa však k nemu priplížil zozadu. "Mám ťa!" zvolal som so smiechom a pevne som ho chytil okolo pásu. "Niééé! Čo len budem teraz robiť?" zasmial sa. "No, ja neviem.." povedal som a potom som ho akýsi zázrakom, bez použitia hrubej sily dostal na zem a začal štekliť. Smial sa ako blázon. "Niééé! Už dosť! Dóóóóósť! Prosím! Vzdávam sa!" smial sa ešte viac. "Stačíí!" už pišťal. No ja som ho neprestával štekliť.
Oboch nás to značne vyčerpalo. Prestal som. Adam sa začal ukludňovať. Posadil sa a utrel si slzy, ktoré mu od toľkého smiechu začali tiecť po tvári. "Toto ti nezabudnem!" povedal lapajúc po dychu. "Už sa bojím.." povedal som provokatívne. "Veď máš čoho..!" uškrnul sa.
Sedeli sme oproti sebe. Presnejšie povedané - ja som sedel na ňom. Pozerali sme sa jeden druhému do očí. Smiech nás prešiel. Adam ku mne natiahol ruku a pohladil ma po líci. Usmial sa. A ja tiež. Tvárou sa priblížil k tej mojej. Zavrel oči. Čakal som. Ani som sa nepohol a čakal. Jeho pery sa dotkli tých mojich. Najprv iba v letmom bozku. Keď však videl, že ja nič, trochu sa posmelil a skúsil to znova. No tentoraz o čosi smelšie. Jeho hladké pery sa obtreli o tie moje. Teraz som zavrel oči aj ja. Začal mi jemne sať spodnú peru. Bol som ako v tranze. Nemohol som sa odtrhnúť.
Potom jemne jazykom zablúdil do mojich úst a vyhľadal ten môj. Začal ma bozkávať a ja som poslušne spolupracoval. Jeho bozky boli nežné a sladké. Rovnako ako jeho pery.
Jemne sa odtrhol a pozrel na mňa. Ešte stále som mal zatvorené oči. Musel som trochu vstrebať, čo sa vlastne stalo. Otvoril som ich a pozrel naňho. Bol som v miernom šoku.
Adam ma opäť pohladil a chystal sa ma znovu pobozkať. Tentoraz som ho však zastavil. "Čo je? Nepáčilo sa ti to?" spýtal sa trochu sklamane. "Nie! Kdeže! O to vôbec nejde. Práve naopak - strašne sa mi to páčilo ja len, že.." "Lenže si na baby..." sklopil hlavu Adam. "Nie, v tom by nebol problém.." zakrútil som hlavou. "Ja len že... Adam, si práve po rozchode... Robíš unáhlené závery a ja... nechcem sa cítiť iba ako akási lacná náhražka Sauliho. A navyše... teraz si v tak psychickom stave, že by som mal pocit, že som zneužil tvoju zraniteľnosť... Prepáč Adam, ale ešte sa mi to zdá byť priskoro..." liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky, jak sa hovorí.
Adam sa na mňa pozrel výrazom typu 'tvoje obvinenia ma urážajú'. "Tommy, to tak vôbec nie je! Vôbec nie si náhražka za Sauliho a už vôbec nezneužívaš moju momentálnu zraniteľnosť! Však si uvedom, že ja som to celé začal! Ja som ťa presvedčil, aby si tu ostal a ja som inicioval ten bozk!" Adam chytil moju tvár pevne do svojich rúk a vášnivo ma pobozkal. Keď som prekonal počiatočný šok, rýchlo som sa odtrhol a vsal. "Zbláznil si sa?" vyštekol som naňho. Ostal mierne paralyzovaný, zrejme kvôli tónu hlasu, ktorý u mňa v tej chvíli naozaj nečakal. "Pred chvíľou som ti tu hovoril, že nič nechcem unáhliť a ty spravíš toto?! Počúval si ma vôbec?!"
Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som bol hrozne naštvaný. Hoci som to niekde, možno nie až tak hlboko chcel.
"Po-po-počúval... ja len... že..." koktal Adam zmätene. "Že čo?! Že kašleš na to?! Však čo tam po názore toho druhého, všakže?!" vyprskol som naňho nazúrene. "Tommy, prestaň prosím ťa! Vôbec to tak nebolo!" "Spýtal by som sa ako to teda bolo, ale popravde - momentálne ma to nezaujíma... Odchádzam!" povedal som a rozhodným krokom som kráčal ku dverám. Adam vyskočil na rovné nohy. "Nie! Počkaj! Prosím! Nechoď!" kričal na mňa Adam. Schmatol ma za ruku v snahe zabrániť môjmu odchodu. To ma však naštvalo ešte viac. "Čo si myslíš, že robíš?! Pusti ma! Chcem odísť!" okríkol som ho. "No tak, Tommy! Neblbni! Jediný, kto tu robí unáhlené závery si ty! Prestaň, do frasa!" Adam sa ma snažil upokojiť. "Nie! Ty prestaň! Chcem odísť! Pusť ma!" snažil som sa mu vytrhnúť.
Mal dosť pevné zovretie. Nechcel som používať silu, takže pre mňa bolo takmer nemožné sa z neho dostať.
"Naozaj to chceš? - Naozaj chceš, aby som ťa pustil a ty odišiel?" zahľadel sa mi do očí. Zjavne to začínalo štvať aj jeho. "Áno! Áno, chcem to!" zasyčal som bez rozmyslenia. Adam povolil zovretie. "Tak teda dobre.. Choď ši! Rob si čo chceš!" povedal rezignovane. Vytrhol som sa mu a pomaly odkráčal k dverám. Ešte som sa za ním poslednýkrát ohliadol a videl jeho bolestný výraz. Potom som zmizol v tme noci a Adama zanechal samého.
TO BE CONTINUED
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement