Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 2.

26. december 2012 at 22:39 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Vstal som a utrel som si ústa od krvi. Bolo to nenáročné. Ani náznakom sa nebránil.
Narovnal som sa a pozrel na jeho bezvládne telo. Bol to obyčajný bezdomovec. Nechal som ho v kríkoch. Ak budem mať šťastie, tak ho nájde a odvlečie nejaké zviera a nevyvolá to zbytočný rozruch, ale ak nie... mohol by byť z toho problém.
Trochu som sa strhol, keď mi zazvonil mobil. 'Neznáme číslo' blikal na displeji. "Haló?" ozval som sa opatrne. "Ahoj, tu je Adam.." ozval sa hlas z druhej strany sklesnuto. "Ááá.. jasné... to si ty.. ahoj.." povedal som. "Môžeme sa, prosím ťa, stretnúť?" znel nešťastne. "Samozrejme... stalo sa niečo?" "To je na dlho... môžeme sa stretnúť o pätnásť minút pred barom?" "Jasné.. budem tam." "Dobre, ahoj." "Ahoj." Zložil to. Ešte som tam chvíľu stál a pozeral na displej. 'Chce sa stretnúť? O čo ide?' nešlo mi to do hlavy.
Začul som kroky. Zbystril som pozornosť. Niekto šiel. Našťastie bol dosťďaleko, takže si ma ešte nevšimol. Rýchlo som zmizol v tieni stromov a vybral sa naspäť do mesta.
Na moje prekvapenie ma Adam užčakal pred barom. Keď som dorazil, už tam nervózne prekračoval na mieste. Prišiel som k nemu. Mal slzy v očiach.
"Ahoj, čo sa stalo?" spýtal som sa ustarostene. "Ahoj... mohli by sme ísť niekam inam? Potom ti to poviem, ak ťa to skutočne zaujíma..." "Dobre, kam chceš ísť? A áno, zaujíma ma to!" "Ja neviem, poďme niekam, kde budeme mať viac.. ehm... súkromia..." Poobzeral sa okolo seba. "Nepôjdeme ku mne?" vyletelo zo mňa. Sám som netušil ako. Prekvapene na mňa pozrel. "Dobre, prečo nie?" Konečne sa usmial. Mal slzy v očiach ale usmieval sa. "Fajn, poďme teda..." usmial som sa naňho.
Kráčali sme vedľa seba slabo osvetlenou ulicou. Všade bolo ticho. Prázdnou ulicou sa ozýval len zvuk našich krokov. Bola pomerne chladná a tmavá noc. Tmavú ulicu okrem pouličných svetiel osvetľoval len slabý svit ubúdajúceho striebristého mesiaca. Obloha bola posiata kopou malých žiariacich hviezd. Letmo som sa naňho pozrel. Kráčal so sklonenou hlavou a v tvári sa mu zračila bolesť. Bolesť, ktorej som z nejakého dôvodu nebol schopný porozumieť.
Nevedel som, ako sa mu prihovoriť, tak som radšej mlčal.
Konečne sme boli na mieste - v mojom malom, prenajatom bytíku. Adam sa porozhliadol. "Sprav si pohodlie." povedal som milo a venoval mu jemný úsmev. "Vďaka." smutne sa na mňa usmial.
Sadli sme si vedľa seba na čierny kožený gauč uprostred malej obývačky. "Nedáš si niečo?" opýtal som sa ako každý správny hostiteľ. "Nie, ďakujem." povedal neprítomne. Pozeral do zeme, no v jeho očiach bolo jasne vidieť, že sa nepozerá na ňu, ale niekam nekonečne ďaleko.
Opatrne som sa mu prihovoril. "Stalo sa niečo? Nečakal som tvoj telefonát tak skoro.. a navyše, nemal by si byť teraz s tým Saulim, či jak sa volá?"
Zasa ten výraz raneného zvieraťa. 'Aha, takže tam je ten problém!' pomyslel som si.
Vzdychol si. "Hej, volá sa tak... mal som s ním byť... ale..." zlomil sa mu hlas. "Ale?" "Ale teraz je už koniec... navždy..." posledné slovo skoro až zašepkal. V krku sa mi spravila hrča. Snažil som sa ju prehltnúť.
"Čo sa stalo?" spýtal som sa ustarostene.
"Tommy, dosťťažko sa mi to hovorí, je to ešte príliš čerstvé... a navyše.." "Navyše?" "Navyše ťa ani nepoznám.. Určite máš kopu iných starostí a toto ťa netrápi.." zvesil hlavu. "Mal by som ísť.." zdvihol sa zo sedačky, no ja som ho chytil za rameno a zatlačil naspäť. "Nie, zastaň! Viem, že ma nepoznáš a vlastne ani ja teba, ale naozaj ma to zaujíma.. len hovor.." usmial som sa naňho.
Síce som k nemu nebol celkom úprimný, nakoľko to, že ho nepoznám nebola celkom pravda, ale nemusí vedieť všetko.. ešte nie..
"Skutočne?" povedal s nádejou v hlase. "Áno."
Znova sa mu na perách rozhostil jemný úsmev.
Zahľadel sa na mňa. Zaujal ho pramienok mojich červených vlasov padajúcich mi do tváre. Jemne mi ho odsunul nabok. Ja som ho fascinovane pozoroval. Ani som sa nepohol. Potom, akoby sa prebral z tranzu, odtiahol ruku. V hĺbke duše som však chcel, aby ju dal naspäť.
"Takže... kde som to skončil? Ach! Už si spomínam..." povedal a opäť zosmutnel. Vyzeral a zrejme sa aj cítil dosť skľúčene. Položil som mu ruku na rameno, aby som ho trochu posmelil a ukázal mu tým, že som tu preňho. Sám som nevedel prečo... Bol skrátka niečím, pre mňa nepochopiteľným, príťažlivý, záhadný a... výnimočný.
Zahľadel sa mu do očí, vzdychol si a potom pokračoval. "Ja.. keď som prišiel domov, našiel som ho na gauči sa olizovať s nejakým idiotom..." Začali sa mu do očí tlačiť slzy. "To ma mrzí.." povedal som smutne.
"Ver tomu, že aj mňa... a ten zkurvysyn sa ešte tváril, že sa nič nedeje, že to je len nedorozumenie... hodil ten sladký úsmev a psie oči a myslel si, že sa mu to len tak prepečie... No tentoraz nie, už stačilo! Pred tým, než som odišiel, povedal som mu, nech si zbalí veci a vypadne, že keď sa vrátim, nech tam po ňom už neostane ani smrad..." Zlomil sa mu hlas. Tvár sa mu skrivila od bolesti a z očí mu začali tiecť slané slzy. Odvrátil sa. Zrejme nechcel, aby som ho videl plakať. No ja som ho chytil za bradu a otočil si jeho tvár naspäť k sebe. "Adam, to bude dobré, uvidíš! Možno nie dnes, možno nie zajtra, ale raz určite! On oľutuje, čo ti spravil a pochopí, o čo všetko prišiel..." povedal som jemne. "Ale Tommy, ty to nechápeš! Ja už nemám nikoho, na koho sa môžem spoľahnúť, komu môžem veriť, na koho sa obrátiť... ostal som sám..." povedal a rozplakal sa ešte viac. "To nie je pravda! Teraz som tu ja!" usmial som sa a pevne som ho objal. "Bude to dobré, uvidíš... Som tu pre teba, nemáš sa čoho báť..." šepkal som mu pri uchu.
TO BE CONTINUED...
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement