Walk that walk like you don't give a fuck! ;))

Demons of the night 1.

26. december 2012 at 22:17 | #FeelLikeAGlitterBaša |  Demons of the night
Sedel som pred barom a popíjal pivo. Bol som zamyslený a pozeral kamsi do diaľky. Sám som nevedel, čo som tam hľadal...
Keď ku mne pristúpil, vôbec som sa nezľakol. Vedel som o ňom. Cítil som jeho prítomnosť, no nereagoval som na ňu. Ostal som ďalej zahĺbený vo svojich myšlienkach. Prerušil ich až on, keď povedal "Nemal by si piť. Mohol by si mať z toho zle..." "A to už prečo?" pozrel som naňho a nadvihol jedno obočie. "Lebo je to do 21 nezákonné.." zasmial sa. "A čo by si robil, keby ťa nachytali fízli?" "Ukázal im občiansky..." povedal som pokojne. Zarazil sa. "Ale veď..." Zasmial som sa. "Ukáž občiansky!" Pomaly som vytiahol občiansky a pokojne som mu ho podal. On si ma nedôverčivo premeral a otvoril ho. Odpil som si z piva a pobavene sledoval jeho reakciu, keď si pozrel dátum narodenia. "Vyzeráš tak na 18 a nie... nie na 25..!" vytriešťal na mňa oči. Zasmial som sa. "Vďaka." povedal som a zobral som si občiansky.
Nechápavo na mňa pozeral. Stále tomu zrejme nemohol uveriť. Ja som bol na takéto reakcie už akosi zvyknutý. Stretával som sa s nimi totiž zakaždým.
Konečne som si ho trochu prezrel.
Bol vysoký a dobre stavaný. Odhadoval som mu okolo metra osemdesiat až deväťdesiat.
Čierne vlasy mal na končekoch zafarbene a celé ich mal vyčesané dohora, čo mu na výške ešte pridávalo.
Najviac ma však zaujali jeho oči. Mal ich tak zvláštne sfarbené. Boli modré s prímesou ešte niekoľkých farieb.
Pohľady sa nám na chvíľku stretli. Bolo to zvláštne. Akoby sa vzduch okolo zrazu nabil elektrinou. Chcel som sa ho niečo opýtať ale jeho aj moju pozornosť odpútal nižší blondiak, ktorý k nemu pristúpil. "Ahoj, Adam!" pozdravil ho a dal mu bozk na líce. "Ahoj, Sauli!" usmial sa. "Ááá... ahoj.." "Tommy." povedal som a hodil som milý, aj keď nútený úsmev. "Tommy.." zopakoval a venoval mi vľúdny úsmev. "Ideš s nami?" opýtal sa milo. "Nie, vďaka, ja už pôjdem..." opäť som sa nútene usmial. "Ach... dobre teda.." Obrátil sa naspäť k vyššiemu chalanovi. "Zlato, pôjdeme teda?" "Čo? Kam? Aha, jasné.." povedal trochu zmätene. "Takže... ahoj..." povedal mi. "Ahoj a bavte sa!" povedal som, keď odchádzali. Ten blonďavý mi ešte energicky zakýval. Ja som len lenivo zdvihol ruku.
Ešte som tam hodnú chvíľu len tak sedel a rozmýšľal.
Nakoniec som však vstal a vybral sa domov. Stále som však nad ním musel premýšľať. Bolo na ňom niečo zvláštne. No nevedel som čo. Rozhodne však nie je taký ako ostatný! Na to dám krk!
Prišiel som domov a zhodil zo seba bundu. Nevedel som naňho prestať myslieť. Potreboval som skočiť do sprchy.
Vošiel som do kúpeľne a vyzliekol som sa donaha. Otvoril som sprchový kút a vliezol doň. Zavrel som dvere a pustil vodu. Padala na moje nahé telo a ja som sa trochu uvoľnil a na chvíľu naňho zabudol. Umyl som sa a vyšiel so sprchy. Utrel sa a obliekol sa do pyžama.
Odšuchtal som sa do postele. Stále som mal v hlave ten obraz ako nado mnou stojí a vyjavene na mňa pozerá. Bol očarujúci! Bol by som schopný sa naňho pozerať celé hodiny, ba aj dni. Čo dni?! Celé roky. Až do konca života.
Bol som ním očarený ako ešte nikdy nikým. Bol som ním posadnutý. Musel som sa s ním konečne aspoň na chvíľu porozprávať. Preto som tam bol. Vedel som, kam dnes večer ide. Sledoval som ho už istú dobu a tento jeho zvyk nikdy nezmenil. VŽDY v piatok večer chodil do baru. Do toho baru... A ja už som to nevydržal. Musel som tam ísť. Už ma nebavilo sa pred ním skrývať...
Nemôžem naňho prestať myslieť. Musím ho znovu vidieť! Zajtra! Hneď zajtra ho skúsim nejako 'nenápadne' vyhľadať. Ale teraz... teraz by som mal spať. Teda, aspoň sa tak hrať. Ak tu chcem nejakú tú dobu pobudnúť, čo pravdaže chcem, mal by som sa tváriťčo najnenápadnejšie.
(Druhý deň)
Večer som sa šiel prejsť. Zistil som, kde býva a šiel som to tam trochu omrknúť. Bol som zvedavý ako asi tak môže bývať.
Konečne so tam prišiel. Mal to tam naozaj luxusné. 'Veľká vila, zrejme aj dobre drahá, dve poschodia, veľký dvor, niekoľko terás, bazén... Pekné!' konštatoval som sám pre seba. Zaujímalo ma, ako to asi môže vyzerať z vnútra, ale to sa dnes už asi nedozviem. Už som sa otočil a kráčal späť, keď v tom som ho uvidel. Zamyslene kráčal oproti mne. Z nejakého dôvodu som dúfal, že ma nespozná.
'Smola!' pomyslel som si, keď ma pozdravil.
"Ahoj! Tommy, však?" usmial sa na mňa. "Á-áno... Ahoj!" vykoktal som. "Ty si Adam ak sa nemýlim..." usmial som sa aj ja. Zasmial sa. Mal skutočne sladký smiech.
"Nie, nemýliš... A čo tu robíš? Bývaš tu niekde na okolí? Ešte som ťa tu nevidel..." "Nie, ja len... šiel som sa trochu prejsť a nejako som zablúdil až sem.." trochu som sa začervenal. "Aha.. zaujímavá náhoda stretnúť sa dva dni po sebe.." povedal milo. "Ja na náhody neverím! Ja verím na osud.." povedal som. 'A ja som tomu osudu akosi pomohol..' dodal som v mysli. "Ach tak.." zasmial sa. "Počúvaj, môžem ti tykať však?" "Jasné!" neváhal som ani sekundu. "Tak teda... Ja som Adam." podal mi ruku s úsmevom na perách. "Tommy." tiež som sa usmial a potriasol mu ňou. "Tak, Tommy... mohli by sme sa niekedy stretnúť aj zámere, nie len s pomocou osudu čo povieš?" Opäť ten očarujúci úsmev! "Jasne, rád.." prehrabal som sa vo vreckách a vytiahol papierik s telefónnym číslom. Podal som mu ho. Pozrel na mňa trochu spýtavo s vytiahnutým obočím a pomaly si ho zobral. Začervenal som sa. "Nosím ho po vreckách pre každý prípad..." "Jasné..." zaškľabil sa. "Ja už asi pôjdem.." povedal som. "Ešte sa vidíme.." "Samozrejme... voláme si. Zatiaľ sa maj!" usmial sa. "Aj ty!" úsmev som mu opätoval a odišiel som.
'Tak, to by sme mali..' pomyslel som si, keď už som opäť sám kráčal po tmavej ulici. Iba pouličné lampy na oboch stranách cesty ju osvetľovali slabým oranžovým svetlom.
Kráčal som dolu ulicou smerom do mesta. Chcel som sa ešte prejsť a najkratšia cesta do parku viedla práve tadiaľ.
Keď som vchádzal do parku, bola už noc. Mohlo byť niečo po pol desiatej a tma ako v rohu. Cesta tam mi netrvala dlho. Mám rýchlu a rezkú chôdzu. Dostal som sa tam zhruba za štvrť hodinku. Bol som hladný.
Už niekoľko dní som sa nenasýtil. Našťastie, aspoň to moje, tam bol. Bolo mi to ľúto, ako zakaždým, ale inak sa nedalo. Musel som. Som lovec, mám to v krvi. Teda... keby som nejakú, pravdaže, mal... Prišiel som opatrne k nemu. Spal. Ani si ma nevšimol. "Prepáč!" šepol som do ticha noci a vrhol sa naňho. Nebránil sa...
TO BE CONTINUED...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement